Prečo kričíme, keď sa hneváme?

Jedného dňa sa Meher Baba opýtal svojich žiakov: 

 „Prečo ľudia na seba kričia, keď sú nahnevaní?“

Žiaci sa na chvíľu zamysleli.
„Lebo sme rozčúlení – odpovedal jeden z nich – preto kričíme.“
„Ale prečo máš kričať, keď ten druhý je vedľa teba? – spýtal sa Baba - nemôžeš hovoriť potichu? Prečo kričíš, keď sa na niekoho hneváš?“
Odpovede boli rôzne, ale ani jedna Meher Babu neuspokojila. Napokon vysvetlil:
„Keď sa dvaja ľudia na seba hnevajú, ich srdcia sú veľmi vzdialené. Aby túto vzdialenosť prekonali a počuli sa, musia kričať.
Čím viac sa hnevajú, tým viac musia kričať, aby sa na takú veľkú vzdialenosť počuli.“
Potom sa opýtal:
„Čo sa stane, keď sa dvaja zamilujú? Nekričia, ale rozprávajú sa nežne. Prečo? Ich srdcia sú si veľmi blízke. Vzdialenosť medzi nimi je nepatrná.“
Baba pokračoval:
„Keď sa zamilujú ešte viac, čo sa stane? Už ani nehovoria, iba šepkajú. Nakoniec už nepotrebujú ani šepkať, len sa na seba dívajú. Tak je to, keď sa dvaja milujú.“
Napokon Baba povedal:
„Keď sa rozprávate, nedovoľte, aby sa vaše srdcia od seba vzdialili, nehovorte slová, ktoré ich oddaľujú, lebo príde deň, keď bude vzdialenosť tak veľká, že nebudete môcť nájsť cestu späť.“

Nevšímavá

V prvý deň na strednej škole prišla Veronika veľmi nervózna ale aj plná očakávaní. Nesmelo sa posadila k dievčaťu v slabo modrom tričku a potichu povedala: \"Ahoj.\" Dievča jej potichu odzdravilo ale do rozhovoru sa nepustili. Do triedy postupne prichádzali žiaci. A vtedy Veronika uvidela krásneho chlapca, mal žiarivý úsmev a bol blondiak - na takých chlapcov mala Veronika vždy slabosť. Potom si všimla, že jeho úsmev patrí ryšavke ktorá sedela na druhej strane triedy. Chlapec, neskôr zistila že sa volá Martin, jej dal bozk. Veronikou to otriaslo a zistila, že strašne žiarli. Do triedy prichádzali žiaci a posledný prišiel tmavovlasý chlapec s milými očami a sadol si rovno za Veroniku. Vyzeral milo ale Veronika mu nevenovala veľkú pozornosť. Nasledujúce dni myslela len a len na Martina. Zaľúbila sa do neho, ale on mal dievča. Trhalo jej srdce keď videla ako sa pred ňou bozkávajú a objímajú. Avšak všimla si aj náklonnosť spolužiaka Patrika - tmavovlasého chlapca. Ponúkol sa, že jej urobí domácu úlohu, snažil sa s ňou rozprávať a správal sa k nej veľmi milo. Ona s ním bola iba kamarátka ale rázne odmietala nejaký vzťah - veď ľúbila Martina... Veronika sa všemožne snažila rozprávať sa s ním, vždy chcela vyzerať super... Všetky dievčatá ho milovali. V kútiku duše dúfala, že si ju snáď všimne. Už chodil asi s troma dievčatami z triedy ale každú po krátkom čase vždy nechal.

\"Martin je sukničkár\", povedal raz cez prestávku Patrik. Očividne si všimol, že Veronika má oči len pre neho a to sa mu nepáčilo. \"Nie je sukničkár. Proste sa oňho zaujímajú dievčatá\", bránila ho Veronika. Ale Martin si ju aj naďalej vôbec nevšímal. Nesmelé Patrikove pokusy o zblíženie ju hnevali. On nevidí že oňho vôbec nemá záujem?? Raz ju Patrik pozval do kina. \"Už som ti raz povedala že s tebou nikam nepôjdem\", povedala Veronika trochu tvrdo. Napriek tomu sa do nej Patrik beznádejne zamiloval. Stále myslel na jej jemné orechovo-hnedé vlasy, na jej modré oči ktoré naňho občas pozreli tak chladne a odmietavo, ale aj na jej úsmev ktorým ho obdarila vždy keď jej pomohol s matikou. Ale v podvedomí cítil, že ho nemá rada. A to ho bolelo. O mesiac sa ju pokúšal znova niekam pozvať. \"Patrik! Ja s tebou nikam nejdem! A... si otravný! Nechaj ma!\" kričala. Tento výbuch si všimol aj Martin a schuti sa zasmial. \"Trápne! Dala ti kopačky?\" spýtal sa s ironickým pohľadom a znova sa zasmial. Veronike sa podarilo zachytiť Martinou pohľad a usmiala sa naňho. On jej úsmev prvýkrát opätoval. Na chodbe sa stretla s Patrikom. \"Prečo si ku mne taká?\" spýtal sa jej a v očiach mu videla bolesť. Zrazu Patrik cítil, že ho niekto chytil za plece. Bol to Martin. \"Nechaj ju! Ty nevidíš že o teba vôbec nemá záujem?\" spýtal sa Martin. Patrik si z ramena striasol Martinovu ruku a rýchlym krokom odišiel. Práve definitívne stratil nádej že ho raz Veronika bude mať rada. Ešte zahliadol ponad plece ako sa Martin skláňa k Veronike a viac už ani nechcel vidieť. Veronika sa cítila úžasne. Dal jej pusu! V hlave už mala romantické sny a predstavy o ich spoločných chvíľach. Veľmi ho ľúbila. Ale keď na druhý deň prišla do triedy, videla Martina ako sa objíma s Renátou, jednou spolužiačkov. Išla na záchody a tam sa rozplakala. Jej romantické sny že odteraz bude v Martinovej blízkosti sa zrútili ako domček z karát. Preplakala celú vyučovaciu hodinu. Keď sa vrátila do triedy, čakala nejakú podporu, láskavé slovo od niekoho kto ju má rád. Ale všimla si že Patrik, jediný človek od ktorého by to očakávala, chýba. Nesedel na svojom mieste. Nebol tam. A vtedy sa už zosypala. Patrik k nej bol vždy taký milý a pozorný, snažil sa ju vo všetkom podporovať. Zrazu si uvedomila aká je hlúpa. Keby tak vedela kde Patrik býva. Keby aspoň mala jeho číslo! Ked už chýbal týždeň a nikto o Patrikovi nič nehovoril, zmocnila sa jej zlá predtucha. Niečo sa mu stalo...túto myšlienku počula v hlave stále dookola. A potom jeden spolužiak povedal triednej, že Patrik havaroval v aute kamaráta a teraz je v kóme. Celou triedov sa ozývali prekvapené vzdychy a spolužiaci na seba hádzali neveriacke pohľady. Veronike sa zrazu zrýchlil tep. Neskôr zašla za spolužiakom ktorý sa dozvedel o Patrikovi a spýtala sa , ako sa to stalo. \"Vraj sa opil. Nič viac neviem,\" povedal jej. Vtedy jej bolo jasné, že sa opil kvôli nej. Vedela, cítila že ju ľúbi. A ona ho len ignorovala a bola k nemu celý čas chladná napriek tomu že on jej stále pomáhal a bol k nej taký láskavý. Podarilo sa jej zistiť nemocnicu kde ležal. Podišla k recepčnej a spýtala sa: \"Patrik Hudák?\" a recepčná jej odvetila: \"Tretie poschodie dvere hneď naľavo od výťahu.\" Veronika sa ani nepodakovala a utekala po schodoch. Počítala schody a utekala tak rýchlo až pár krát spadla. Potom vrazila do dverí. Pri posteli kľačala bruneta a držala Patrika za ruku. V rohu izby sedel muž veľmi podobný Patrikovi. Boli to jeho rodičia. \"Do-dobrý deň!\" pozdravila Veronika. \"Kto si?\" spýtala sa Patrikova mama. Veronika si všimla že plače. Veronika tresla prvú lož akú si len mohla vymyslieť: \"Ja som jeho dievča...\" odvetila. \"Necháme ťa tu s ním nachvíľu...ale len na pár minút,\" povedal Patrikov otec a rodičia neochotne opustili izbu. Veronika padla na kolená k posteli a Petrika pobozkala na líce, silno ho držala za ruku a plakala. \"Ja za to môžem. Ja môžem za to čo sa ti stalo! Nikdy som nemala v úmysle ti ublížiť...ale som krava. Pritom si ten najmilší a najzlatší chlapec akého som kedy poznala a o Martinovi si mal úplnú pravdu. A...mám ťa veľmi rada!\" plakala a celá zúfalá si uvedomila že ju vlastne nepočuje. Položila svoju hlavu na jeho hruď a vzlykala. Zrazu sa jej zdalo, že Patrik sa pohol. Rýchlo zdvohla hlavu. Mal otvorené oči! Mala chuť ho vybozkávať, objať ho, odísť s ním, byť navždy s ním ale len ho držala za ruku, ohromene na neho pozerala a plakala ešte viac. \"Milujem ťa...Veronika,\" povedal a snažil sa o úsmev. O hrejivý krásny úsmev ktorý Veroniku zaplňal láskou. \"Aj ja ťa milujem! Neuvedomila som si to lebo som bola zaslepená Martinom!\" povedala a pobozkala ho na ústa. Bozk jej opätoval ale zrazu sa jeho pery prestali hýbať a boli akési chladné. Do izby vbehla sestrička aj rodičia a prístroje okolo Patrikovej postele začali pípať. Tie zvuky si Veronika bude pamätať navždy: \"Pip, pip, pip, pííííííííííííp...\" Sestrička pozrela na rodičov aj na Veroniku pohľadom ktorý hovoril: \"Je mŕtvy, je mi to ľúto.\" Patrikova mama zavrieskala a jej manžel ju chytil do náručia a silno ju držal. Veronika si sadla na lavičku v čakárni a pustila sa do usadavého plaču. Uvedomila si že už chlapca ako Patrik nikdy nestretne. pochytili ju depresie. Cítila že život bez Patrika nemá zmysel... nasypala do seba celú krabičku liekov. Zdalo sa jej že samovražda je tá najlepšia cesta. Zrazu pocítila akýsi dotyk. Obrátila sa. Bol to Patrik, jej babička, teta a všetci príbuzný čo jej umreli. Patrik jej s úsmevom podal ruku... a Veronika sa jej s úsmevom dotkla.

Odišli.

 

Ako na život

Michal je ten typ človeka, ktorého radi stretávame. Má stále dobrú náladu a vždy vie povedať niečo pozitívne. Vždy vedel ľudí motivovať. Keď mal niektorý z kolegov zlý deň, Michal mu vždy vedel ukázať kladnú stránku celej veci, zmeniť jeho postoj, nazeranie na danú situáciu... Slovom - dodal každému energiu a chuť riesiť a popasovať sa s problémom. Na otázku "ako sa máš" mal obľúbenú odpoveď: "Keby som sa mal len o chlp lepšie, bol by som už dvojčatá". 
Bol som veľmi zvedavý, ako to dokáže, ako je to možné... A tak, keď sa mi raz naskytla príležitosť, spýtal som sa ho na to.
"Len sa nepretvaruj, nemôžeš byť predsa dobre naladený stále... celý deň, každý deň, celý čas! Ako to robíš?"
Michal mi na to zaujímavo odpovedal: "Každé ráno, keď vstanem, poviem si, že mám na výber dve možnosti. Buď budem mať dobrú náladu, alebo... si môžem vybrat tú zlú. No a ja si vždy vyberiem radšej tú dobrú.
A vždy, keď sa mi pritrafí niečo zlé, môžem si vybrať, ze budem obeťou, alebo... si môžem vybrať možnosť, že sa z toho poučím. A ja si vždy vyberiem tú moznosť pouciť sa z toho.
Vždy, keď niekto ku mne príde a sťažuje sa, môžem si vybrať - buď prijať jeho nešťastie, alebo... snažiť sa pomôcť mu nájsť nejakú kladnú stránku života. A ja si vyberám vždy tú druhú možnosť - hľadám spolu s ním ten dôvod, pre ktorý sa oplatí bojovať a žiť ďalej. Hľadám tú kladnú stránku života."
"No, to ale nie je vždy také jednoduché!" protestoval som.
"Ale je," povedal Michal.
"Celý život si vyberáme. Keď si odmyslíš všetky tie hlúposti okolo, každá situácia je v skutočnosti voľba. A ty si vyberáš, ako reagovať na danú situáciu. Ty si vyberáš, ako ľudia ovplyvnia tvoju náladu. Ty si vyberáš, či budeš mať dobrú alebo zlú náladu. Jednoducho povedané - Ty si vyberáš, ako žiješ svoj život."
Veľa som rozmýsľal o tom, čo povedal Michal. Krátko potom som odišiel pracovať preč z tej stavebnej firmy a začal som podnikať sám. Aj keď sme sa už nevídali, často som o ňom rozmýšľal, keď som sa dostával do problémových situácií, keď som si "vyberal", ako budem žiť svoj život, namiesto toho, aby som iba bezhlavo reagoval na konkrétnu situáciu.
O niekoľko rokov potom som počul, že Michal mal vážnu nehodu, keď spadol z 20 metrovej výšky. Po 18 hodinovej operácii a dlhých týždňoch na lôžku ho nakoniec pustili domov so zadrôtovanou chrbticou. Stretol som sa s ním asi pol roka po tej nehode.
Keď som sa ho spýtal, ako sa má, odpovedal: "Keby som sa mal len o chlp lepšie, bol by som uz dvojčatá. Chceš vidieť moje jazvy??"
To som odmietol, ale spýtal som sa ho, čo sa mu prehnalo hlavou, keď dopadol vtedy na zem.
"Prvá vec, ktorá mi prebehla hlavou bola, že chcem vidieť a teším sa na bábätko, lebo manželka mala onedlho rodiť", odpovedal Michal.
"...a hneď vzápätí potom, som si uvedomil, že mám dve možnosti: Mohol som si vybrať život alebo... smrť. Tak som si vybral život."
"A nemal si strach? Nestratil si vedomie?? pýtal som sa ho. Michal odpovedal:
"... záchranári boli skvelí. Stále mi opakovali, že to bude dobré. Ale keď ma priviezli do nemocnice a uvidel som hrôzu na tvárach doktorov a sestričiek, skutočne som sa zľakol. V ich očiach som čítal - toto je mŕtvy človek. Uvedomil som si, že musím niečo urobiť.
"A čo si spravil?", pýtam sa ho.
"No, bola tam obrovská nemotorná sestrička, ktorá na mňa revala, či som na niečo alergický. ÁNO, odpovedal som. Lekári, aj sestričky spozorneli a čakali na moju odpoveď. Zhlboka som sa nadýchol a zakričal som: Na vážne ksichty!"
Keď sa dosmiali, povedal som im: Rozhodol som sa, že budem ziť. Operujte ma ako živého, nie ako mŕtvolu!" Michal prežil nielen vďaka majstrovstvu chirurgov, ale aj vďaka svojmu úžasnému prístupu k životu. Od neho som sa naučil, že kazdý deň máme moznosť žiť naplno.. Čo prežívaš, to chceš. Čo chceš, to prežívaš. Nie je dôležité, čo sa deje, ale ako to človek príjme - to rozhoduje o všetkom. Ako príjme to dobré, ale aj to zlé, čo sa nikomu z nás nevyhne. Preto sa netráp, čo bude zajtra, zajtrajšok nech sa o seba postará sám. Každý deň má dosť starostí aj bez toho. Okrem toho, dnes je ten deň, kvôli ktorému si sa trápil už včera.

Bieda alebo bohatstvo?

Otec jednej veľmi bohatej rodiny zobral raz svojho syna na vidiek s úmyslom ukázať mu, v akej biede niektorí ľudia žijú. Pár dní a nocí strávili na istom malom hospodárstve, ktoré vlastnila pomerne chudobná rodina. Keď sa vracali domov, otec sa syna pýta, ako sa mu výlet páčil.
"To bolo úžasné, ocko!"
"Videl si, v akej biede tí ľudia žijú?", hovorí otec.
"Videl."
"Tak mi povedz, čomu si sa na tomto výlete naučil?" A syn mu na to odvetil:
"Videl som, že my máme jedného psa a oni štyroch.
My máme bazén do polovice záhrady a oni potok, čo nikde nekončí.
My sme si kúpili do záhrady lampáše a im v noci svietia hviezdy.
Naša veranda siaha až po prednú záhradku a im patrí celý horizont.
My žijeme na malom pozemku a oni majú polia, ktorým nedovidíš konca.
My máme sluhov, čo nás obsluhujú, ale oni slúžia druhým.
My si svoje potraviny kupujeme, kým oni si pestujú svoje vlastné.
Náš pozemok je obohnaný ochranným múrom; ich chránia priatelia."
Otca to načisto umlčalo.
A potom syn dodal: "Ocko, ďakujem ti, že si mi ukázal, akí sme biedni."

Mali by sme si vážiť svoje matky...

Keď maminka jedného dňa večer chystala večeru , prišiel za ňou do kuchyne jedenásťročný syn s lístkom v ruke. So zvláštne strohým výrazom jej ho podal. Maminka si utrela ruky do zástery a pomaly čítala:
* Vyčistenie záhonu od burín: 20 Sk
* Upratanie izbičky: 50 Sk
* Nákup: 10 Sk
* Stráženie sestričky (3x): 90 Sk
* Dve jednotky: 50 Sk
* Každodenné vynášanie odpadkov: 30 Sk
* Celkom: 250Sk
.
Maminka sa na chlapca nežne pozrela. Vzala pero a na druhú stranu lístku napísala:
.* Deväť mesiacov nosenia pod srdcom: 0 Sk
* Vsetky prebdené noci, keď si bol nemocný: 0 Sk
* Všetky pomaznania, keď ti bolo smutno: 0 Sk
* Všetky osušené slzy: 0 Sk
* Všetky veci, ktoré som ťa každý deň učila: 0 Sk
* Všetky raňajky, obedy, večere, desiaty a natreté chlebíčky: 0 Sk
*Každodenná starostlivosť: 0 Sk
* Celkom: 0 Sk
.
S úsmevom lístok podala synovi. Keď si ho prečítal, cítil sa zahanbený. Otočil lístok a pod svoj účet napísal:
*"Vyrovnané."
.
Potom maminku objal a dlho sa k nej tisol. Keď sa v osobných a rodinných vzťahoch začne počítať, je koniec všetkému. Láska je buď zadarmo, alebo nie je vôbec.

Mali by sme si vážiť svojich otcov...

Jeden veľmi bohatý človek mal mnoho dlžníkov. Keď ostarol, zvolal si niekoľko väčších dlžníkov a povedal im:

„Keď mi dnes odprisaháte, že mi splatíte svoje dlhy v budúcom živote, spálim zmenky, ktoré ste mi podpísali.“

Prvý dlžník mu dlhoval menšiu sumu. Odprisahal, že v budúcom živote bude svojmu veriteľovi koňom a že ho bude nosiť na chrbte, kam len bude chcieť. Starec ponuku prijal a listinu s dlhom spálil. Druhý dlžník dlhoval viac peňazí a sľuboval:

„Som pripravený stať sa tvojím volom. Budem ťahať pluh a pooriem ti pole a budem ti voziť seno, a tak dlh splatím.“

Starec súhlasil a spálil aj jeho zmenku. Posledný na rade bol muž s obrovským dlhom.

„Aby som splatil svoj dlh, budem v budúcom živote tvojím otcom.“

Starec sa rozzúril, chytil palicu a chcel bezočivo dlžníka zbiť.

„Len počkaj s tou bitkou hneď ti to vysvetlím,“ bránil sa dlžník. „Môj dlh je obrovský. Iste by som ho nesplatil ani vtedy, keby som sa stal tvojím volom a koňom. Som ochotný byť tvojim otcom. Tak budem pre teba pracovať vo dne v noci. Budem ťa chrániť, keď budeš malý a budem sa o teba starať, kým umriem, zanechám ti celé bohatstvo, čo nahonobím. Nie je to omnoho viac, ako byť tvojím volom alebo koňom? Nie je to dobrý návrh, ako ti splatiť dlh?

Keksy

Istá slečna čakala na letisku na lietadlo. Keďže mal jej let 

meškanie, rozhodla sa, že si na skrátenie času kúpi nejakú knihu. Ku knihe si kúpila aj balíček keksov, pohodlne sa usadila a začala čítať.Na vedľajšie sedadlo si po chvíli prisadol neznámy muž, otvoril si časopis a začítal sa doň. Keď si ona vzala z balíčka prvý keks, muž si na jej veľké prekvapenie bez jediného slova tiež zobral jeden. Cítila sa pobúrená týmto chovaním, ale nepovedala nič, mysliac si:

“To je ale drzáň!”

Zakaždým, keď si ona vzala keks, muž urobil to isté. Štvalo ju to čím ďalej tým viac, ale nechcela robiť scény. Keď už zostával len jediný keks, pomyslela si:

“Hádam sa neopováži..?”

A muž s úsmevom vzal posledný keks, rozlomil ho na polovicu a jednu jej podal. Tak to už bolo príliš. Nazlostená zavrela knihu, zobrala si veci a odišla do nástupnej haly. Keď sa konečne usadila v lietadle a otvorila svoju tašku, aby si vybrala knihu a pokračovala v čítaní, s obrovským prekvapením objavila balíček s keksami. Zavretý a nedotknutý!

Tak veľmi sa zahanbila...

Úplne zabudla, že si svoj balíček s keksami nechala v taške! Nechápala, ako sa mohla tak zmýliť... Ten muž na letisku sa s ňou podelil s keksami bez problémov, bez námietok, bez akéhokoľvek vysvetľovania... pričom ona si rozčúlene myslela, že jej drzo berie keksy; a teraz už nemá žiadnu možnosť, aby mu to vysvetlila, alebo sa mu aspoň ospravedlnila.

V živote človeka sú veci, ktoré sa už nedajú vrátiť. Kameň, keď sme ho už hodili; slovo, keď sme ho vyslovili; príležitosť, keď sme ju prepásli; čas, keď už uplynul. Stojí to vôbec za to, aby sme zatemnili svojho ducha hnevom kvôli banalitám, ako je napríklad pár keksov? Ako často vo svojej domýšľavosti odsudzujeme iných za veci, ktoré sme im neprávom pripísali..?

Hlinené nádoby

V Číne jeden nosič vody mal 2 veľké hlinené nádoby. Viseli na obidvoch koncoch palice, ktorú nosil na pleciach. Na jednej bola prasklina, kým tá druhá bola dokonalá a vždy niesla plnú mieru vody. Na konci dlhej cesty, ktorá trvala od potoka až k domu, prasknutá nádoba mala vodu už len do polovičky. Dva celé roky to takto išlo, nosič vody nosil do domu každý deň už len jeden a pol nádoby vody. Samozrejme, dokonalá nádoba bola pyšná na svoj výkon, veď to robila dokonale. Ale chúďa prasknutá nádoba sa hanbila za svoju nedokonalosť, a cítila sa úboho, lebo bola schopná len polovičného výkonu. Po dvoch rokoch súženia oslovila nosiča pri potoku:
„Hanbím sa, lebo voda tečie po celej ceste domov.“
Nosič jej na to odpovedal:
„Všimla si si, že kvety rastú len na tvojej strane chodníka a nie na druhej strane? Je to tak preto, lebo ja som vždy vedel o tvojom nedostatku a na túto stranu cesty som rozosial semená kvetín. To ty si ich každý deň polievala, kým sme sa vracali do domu. Dva roky zbieram tieto krásne kvetiny, aby som si zdobil svoj stôl. Keby si nebola taká, aká si, tak by táto krása nerozžarovala môj dom.“
Všetci máme svoje osobité chyby. Všetci sme prasknuté hlinené nádoby. Ale tieto praskliny a chyby, ktoré sú v každom z nás, robia náš život tak veľmi zaujímavým a vzácnym. Len každého musíme prijať takého, aký je, a uvidieť v ňom to dobré.

Tajomstvo šťastia

Istý kupec poslal svojho syna za najmúdrejším zo všetkých ľudí, aby sa dozvedel Tajomstvo šťastia. Chlapec putoval štyridsať dní púšťou, až prišiel ku krásnemu hradu, týčiacemu sa na vysokej skale. Tam žil Mudrc, ktorého chlapec hľadal. Namiesto toho, aby náš hrdina

stretol svätca, vstúpil do sály, kde sa to len tak hmýrilo kupcami, v kútoch sa bavili ľudia, malý orchester vyhrával príjemné melódie a bol tam aj bohato prestretý stôl s najvyberanejšími lahôdkami toho kraja. Mudrc viedol rozhovory so všetkými a náš mládenec musel čakať dve hodiny, kým prišiel na neho rad.

Mudrc si trpezlivo vypočul dôvod mládencovej návštevy a povedal mu, že momentálne nemá čas vysvetľovať mu Tajomstvo šťastia. Navrhol mu však, aby sa poprechádzal po jeho paláci a vrátil sa o dve hodiny.„Chcem ťa však požiadať o jednu láskavosť,” - dodal Mudrc a podal chlapcovi čajovú lyžičku, na ktorú kvapol dve kvapky oleja. „Kým sa budeš prechádzať po mojom paláci, nes túto lyžičku tak, aby sa olej nevylial.”Chlapec vystupoval a zostupoval po mnohých schodištiach paláca, pričom nespúšťal oči z lyžičky. O dve hodiny sa vrátil k Mudrcovi.

„Tak ako?” spýtal sa ho Mudrc, „videl si perzské koberce v mojej jedálni? Navštívil si záhradu, ktorú majster záhradník tvoril celých desať rokov? Všimol si si krásne pergameny v mojej knižnici?”

Zahanbený mládenec sa priznal, že nevidel nič. Jeho jedinou starosťou bolo nerozliať dve kvapky oleja, ktoré mu Mudrc zveril.

„Tak sa vráť a spoznaj zázraky môjho sveta,” povedal mu Mudrc. „Nemôžeš mi predsa dôverovať, ak nepoznáš môj dom.”

Chlapec, tentoraz už pokojnejší, vzal svoju lyžicu a opäť sa dal putovať palácom. Teraz si však všímal všetky umelecké diela, ktorými oplýval od stropu po podlahu. Uvidel záhrady, okolité pohoria, ľúbezné kvety i vyberaný vkus, s ktorým bolo každé umelecké dielo položené na tom správnom mieste. Keď skončil s prehliadkou, referoval Mudrcovi o všetkom, čo videl v jeho paláci.

„Kde však sú tie dve kvapky oleja, ktoré som ti zveril?” spýtal sa ho Mudrc. Chlapec sa pozrel na lyžičku a zistil, že olej vylial.

„Tak toto je jediná rada, ktorú ti môžem dať,” povedal Mudrc, zo všetkých Mudrcov najmúdrejší. „Tajomstvo šťastia spočíva v tom, že dokážeme obdivovať všetky krásy sveta, a pritom nezabudneme na dve kvapky oleja, ktoré máme na lyžičke.”

Sila priateľstva

Dvaja kamaráti sa vydali cez púšť. Predtým sa ale pohádali a jeden z nich dostal facku od toho druhého. Dotyčný, než by niečo povedal, zohol sa a napísal prstom do piesku:
"Dnes mi môj najlepší priateľ dal facku."
Putovali ďalej. Došli ku krásnej oáze s jazierkom. Rozhodli sa, že sa okúpu. Ten, ktorý dostal facku sa začal topiť, ale ten druhý ho zachránil, vytiahol z vody. Keď sa prebral, vytesal do kameňa:
"Dnes mi môj najlepší priateľ zachránil život."
Kamarát sa ho pýta:
"Keď som Ťa udrel, napísal si to len do piesku a tentokrát si to vytesal do kameňa. Prečo?"
Odpovedal:
"Vieš, keď mi niekto ublíži, píšem to len do piesku, aby vietor tieto riadky odfúkol na znak odpustenia. Ale keď mi niekto pomôže, vytesám to do kameňa, aby to tam ostalo naveky."
Nauč si svoj žiaľ a svoje krivdy písať len do piesku a svoje šťastie vyryť do kameňa!

Slepec

Jedného dňa, istý nevidiaci muž sedel na schodíkoch pred budovou s klobúkom na nohách a tabuľkou s nápisom:

"Som slepý. Prosím, pomôžte mi."

Išiel okolo publicista , pristavil sa a videl, že slepec má v klobúku len pár drobných. Zohol sa, prihodil nejaké mince a potom, bez toho aby si pýtal povolenie, zobral tabuľku, a na druhu stranu napísal inú vetu. Popoludní sa publicista vrátil za slepcom a videl, že slepcov klobúk je plný mincí i bankoviek. Slepec rozpoznal mužov krok a spýtal sa ho, či to bol on kto mu prepísal tabuľku a čo tam napísal. Publicista odpovedal:

"Nič, čo by nebola pravda. Len som dal tvojim riadkom inú podobu."

Usmial sa a odišiel. A nevidiaci sa nikdy nedozvedel, že na tabuľke stálo:

"Je jar,... a ja ju nemôžem vidieť."

Zmeň svoju stratégiu keď sa veci nedaria a uvidíš, že sa to obráti k lepšiemu. 

Najkrajší darček

Dievčatko pripravovalo darček. Balilo škatuľu do veľmi drahého zlatého papiera. Použilo ho neprimerane veľa a k tomu pridalo množstvo všelijakých ozdôb a farebnej stužky.

"Čo to robíš?" vyčítal je príkro otec.

"Toľko papiera vyjde nazmar. Vieš, koľko to stojí?"

Dievčatko si škatuľu pritlačilo k srdcu a so slzami v očiach sa stiahlo do kúta. Na druhý deň pricupkalo k otcovi ako vtáčatko a podalo mu škatuľu v zlatom papieri ako dar.

"To je pre teba, ocko." zašepkala. Otec znežnel. Bol asi pritvrdý. Veď to bol darček preňho. Pomaly rozviazal stužku, trpezlivo rozbaľoval zlatý papier a pomaličky, pomaličky otvoril škatuľu. Bola prázdna! Nepríjemné prekvapenie roznietilo jeho výbušnosť:

"To si premárnila všetok papier a stužky, aby si zabalila prázdnu škatuľu?!"

Dievčatku znova slzy zaplavili očká:

"Ale, ocko, škatuľa nie je prázdna. Vložila som do nej milión božtekov!" Preto má dnes istý človek na pracovnom stole v kancelárii škatuľu od topánok. "Veď je prázdna!" čudujú sa všetci. "Nie, nie je prázdna. Je plná lásky môjho dievčatka!" povie zakaždým.

Výhľad z okna

Boli raz dvaja m

uži a obidvaja boli vážne chorí. Bývali spolu v jednej malej izbe vo veľkej nemocnici. V izbičke bolo len jedno okno, ktorým ste mohli vidieť okolitý svet. Jeden z mužov smel v rámci svojej liečby hodinu denne sedieť na posteli. Jeho posteľ stála pri okne. Ale ten druhý musel po celý čas ležať vystretý na chrbte. Každé popoludnie, keď muža pri okne na hodinu podopreli, trávil čas tým, že opisoval, čo vidí cez okno. Okno viedlo rovno do parku s jazerom. Po jazere plávali kačky a labute a deti na brehu ich kŕmili chlebom alebo si púšťali lodičky. Zaľúbení sa prechádzali ruka v ruke pomedzi stromy, boli tu kvety a trávniky, na ktorých ľudia hrali softbal. A vzadu za korunami stromov bol krásny výhľad na panorámu mesta.Muž ležiaci na chrbte počúval toho druhého, ktorý opisoval, čo vidí a vychutnával každé jeho slovo. Počúval, ako jedno dieťa skoro spadlo do jazera a aké krásne sú dievčatá v letných šatách. Mužovo rozprávanie bolo také presvedčivé, že ten druhý prežíval všetko tak, akoby bol naozaj videl, čo sa deje vonku v parku.Jedného krásneho odpoludnia však ležiacemu mužovi napadlo: prečo muž ležiaci pri okne môže vychutnávať všetok pôžitok z toho, čo sa deje za oknom? Prečo on nemá takú možnosť? Cítil sa síce zahanbene, ale čím viac sa snažil zahnať tieto myšlienky, tým viac túžil vymeniť si miesto. Urobil by pre to všetko! Raz v noci, keď uprene hľadel do povaly, druhý muž sa zrazu prebudil. Kašľal a lapal dych a snažil sa dočiahnuť na tlačidlo, aby privolal sestričku. Muž ho však len pozoroval a ani sa nepohol dokonca ani vtedy, keď počul, že ten druhý prestal dýchať. Ráno sestrička našla muža pri okne mŕtveho a potom jeho telo potichu odviezli preč. Keď sa to mužovi, ktorý zostal v izbe, zdalo už vhodné, požiadal, či by ho nemohli premiestniť na posteľ pri okne. A tak ho presťahovali, uložili ho do postele a urobili mu pohodlie. Vo chvíli, keď všetci odišli, oprel sa o jeden lakeť, bolestivo a namáhavo a zdvihol sa, aby sa pozrel von oknom.
Za oknom bol holý múr.

Aj po smrti....

Všade bolo teplo, len na cintoríne bol nezvyčajný chlad, ktorý bol snáď predávkovaný bolesťou. Za vysokou lipou bol hrob, ktorého náhrobok upútal tých, ktorí sem občas vošli. Z náhrobku sa usmievala tvár mladého dievčaťa. Jej úsmev bol taký šťastný akoby nepoznal nič iné ako lásku a krásu. Pred hrobom stál chlapec, ktorý smutne pozeral na náhrobok, na ktorom bolo napísané:
"Buď ktokoľvek a budeš počúvať nájdeš ma stále vedľa seba."
Chlapec mohol mať osemnásť možno o rok viac. Stál tam sám v tieni lipy a v rukách držal kyticu kvetov. Pozeral na ich hlavičky, na ktoré chvíľami padali slzy. Ja som stála neďaleko a s veľkou dávkou zvedavosti som ho pozorovala. Stál tam snáď dve hodiny a ani raz sa nepozrel inam ako na tvár toho dievčaťa.Pristúpila som bližšie, aby som mu videla do tváre. Nevšimol si ma, snáď by ma ani nevnímal, keby som sa mu neprihovorila. Bol taký pekný, že sa mi zdalo, že som krajšieho nevidela. Pochvíli vzdychol a počula som iba:
"Prečo si mi odišla?"
Bolo mi divne, prečo taký pekný chalan nie je na plavárni, kde by ho obletovalo veľa dievčat. A teraz tu stojí a z očí mu padajú slzy. Keď som zbadala jeho ústa, videla som, že niečo hovorí, ale nikto tam nebol. V tej chvíli by som tam najradšej nebola. Nechcela som byť svedkom tej strašnej udalosti. Potom zložil na hrob kyticu kvetov a zapálil sviečku. Utrel si oči a vtom ma zbadal. Chvíľu sa na mňa díval svojimi modrými očami. Spýtal sa ma:
"Potrebuješ niečo?" Nezmohla som sa naslovo. Opýtal sa ma znova a ja som sa iba pozerala. On chcel zvrátiť tú trápnu situáciu. Podišiel ku mne a povedal, aby som neplakala, že mi to nesvedčí, a že život je krutý. Potom sa zo mňa dostalo:
"Prepáč, ja som nevedela... nechcela som a... ".
- "To nič", povedal mi a začal rozprávať ten smutný príbeh. Volala sa Nikola. Začali chodiť na diskotéku. Páčila sa mu a tak ju pozval do tanca. Potom boli spolu na plavárni a tam ju po prvýkrát pobozkal. Nasledovalo mnoho krásnych dní. Chodil ju čakať ku škole a ona k priemyslovke. Chodili spolu von. Boli štastní. Chodili spolu do kina, na výlety, požičiavali si veci. Keď Martin rozprával ten smutný príbeh bolo mu do plaču. Ani ja som nevedela zadržať slzy. Plakala som a plakal i on. Jeho oči predstavovali taký smútok, aký som ešte nevidela. Bolo to hrozné vidieť plakať chlapca. Keď mala Nikola 16, chodili spolu práve rok. Oslavovali to s kamarátmi. Bolo to krásne, keď boli spolu celý deň aj celú noc. Ráno potom odišli a oni ostali sami. Po dlhom čase Martin ukončil svoje rozprávanie. Potom mi začal opisovať ten osudný deň. Bolo to práve v ten deň, keď sa dohodli, že si zájdu niekam do prírody. Ich kamaráti sa ponúkli, že ich odvezú všade kam budú chcieť. Odviezli ich k jazeru. Niky bola celý deň a celú noc krásna. Večer sa už blížil a oni sa dohodli, že pôjdu do dediny na diskotéku. Ľudia sa po nich obzerali a vraveli aký nádherný pár. Keď som sa pozrela na tvár toho dievčaťa, bola to už krásna minulosť. Diskotéka sa skončila a my sme každý nasadli do iného auta. Naposledy sme sa pobozkali a posledný krát som ju videl keď sa autá na križovatke rozdelili. Každý išiel iným smerom. V noci Martin išiel spať, keď mu okolo pol noci niekto zavolal z nemocnice, že tam priviezli dievča, ťažko zranené. Martin sa rýchlo obliekol a celú cestu bežal. Nevnímal ľudí, ulice, cesty. Ani nevie ako sa tam dostal. Ľudia mu sami otvárali dvere a ukazovali cestu. Dobehol do izby kde ležala Niky. Jej rodičia sedeli pri jejposteli. Jej vlasy boli ešte od krvi. Naraz otvorila a oči a povedala: "Za všetkú lásku a starostlivosť vám rodičia ďakujem. Nechce sa mi umrieť, ale musí to tak byť." Držal som ju za ruku a ona hlasom, ktorý jej snáď nepatril povedala:
"Nenechaj hrob prázdny. Milujem rodičov aj teba."
Potom zaplakala a my sme museli vyjsť zmiestnosti. Matka sa zrútila a otec ju musel podopieť. Bol som zrazu sám. Chcelo sa mi umrieť. Dávali jej len malú nádej. Zbytok noci som prechodil pod oknami nemocnice, ani som nevedel či ešte žije. Zomrela nad ránom na veľké krvácanie. Ešte raz mi dovolili pozrieť sa na ňu. Stál som na chodbe a z očí mi padali slzy. Nechcelo sa mi veriť, že ju už neuvidím, nepobozkám. Tak už chodím na cintorín rok. Ty si prvá s kým sa rozprávam. Teraz sa nehnevaj a nechaj si to všetko pre seba. Dávaj si pozor, ľudia sú zlí a bezcitní. Prosím ťa, príď sa so mnou ešte niekedy porozprávať som tak strašne sám. Nikdy už nechcem chodiť so žiadnym dievčaťom. A teraz ma prosím už nechaj o samote. Naraz som višla z cintorína a padali mi slzy. Ešte niekoľkokrát som bola za ním. Zostali sme kamarátmi. Išiel na vojnu. Tak plynul čas.
....Martin má na hrobe kyticu margariet. Je to práve mesiac čo sa zabil v aute. Snáď schválne, hovoria všetci. No iba ja viem prečo to urobil. Bolo to pre jeho vyslobodenie. Ležia teraz vedľa seba. Spolu. Len oni dvaja, nik iný. Ja som zostala sama. Sedím pod rozkvitnutou lipou a na kyticu mi padajú slzy. Pozerám na obidva hroby a rozprávam sa snimi:
"SOM TU SAMA, SOM TU S VAMI."

Ozajstná láska

Bolo raz jedno slepé dievča, ktoré nenávidelo seba a celý svet za to, že nemôže nič vidieť. Mala vrodenú vadu a nikdy nič a nikoho nevidela. Každého neznášala okrem svojho chlapca. On bol stále s ňou a vo všetkom jej ochotne pomáhal. Raz mu povedala že ak by mohla uvidieť svet, hneď by sa za neho vydala.  

Stalo sa jedného dňa, že sa konečne po dlhom čase našiel darca očí pre túto dievčinu. A tak sa konečne tešila že uvidí celý svet a najmä svojho milovaného. Chlapec sa jej hneď po operácii prišiel opýtať: "Tak teraz, keď už konečne uvidíš celý svet, vydáš sa za mňa?" Dievčina sa usmiala, ale keď otvorila svoje nové oči a po prvý krát uvidela svojho milého, ostala v šoku. Bol tiež slepý!!!

Začala premýšľať o svojom novom živote a nakoniec ponuku slepého chlapca, toho ktorý pri nej celý život stál, odmietla. Chlapec odišiel smutný preč. O pár dní jej od neho prišiel list, napísaný rukou kamaráta. Mladík jej poďakoval za všetky krásne chvíle, ktoré spolu prežili a na konci listu stálo toto:

 

....A DAJ PROSÍM POZOR NA MOJE OČI!!!

Zajtra už môže byť neskoro...

Bol raz jeden chlapec, ktorý sa narodil chorý. Bola to nevyliečiteľná choroba. V 17 rokoch mohol každú chvíľu zomrieť. Žil stále len utiahnutý v dome pod dohľadom svojej matky.
Raz toho už mal dosť a tak sa rozhodol, že sa pôjde prejsť do mesta. Poprosil svoju matku o dovolenie a ona mu to umožnila. Keď sa prechádzal videl množstvo obchodov. Keď šiel okolo jedného obchodu s hudobninami, uvidel nádherné dievča, asi v jeho veku. Bola to láska na prvý pohľad. Otvoril dvere a vstúpil do vnútra. Nedíval sa po ničom inom, iba po nej. Stále viac sa približoval k nej. Pozrela sa na neho s úsmevom a opýtala sa:
,, Môžem Vám nejako pomôcť?"
Behom toho si myslel, že je to ten najkrajší úsmev, aký kedy vo svojom živote videl. Pocítil potrebu pobozkať ju práve v tejto chvíli. Koktavo jej odpovedal:
,,Áno, eeehhh, uuuhhh, rád by som kúpil jedno CD." Bez premyslenia zobral prvé CD, aké mal po ruke.
"Chceš to zabaliť? " dievča sa opýtalo s úsmevom. Odpovedal, že áno. A ona mu ho išla zabaliť. Keď mu ho podala, rozlúčili sa a on odišiel. Od toho dňa navštevoval tento obchod pravidelne, aby kúpil nejaké CD. To dievča mu vždy jednotlivé CD balila. On si ich bral domov a zabalené ukladal do šuflíka. Príliš sa hanbil, aby ju niekam pozval. Akokoľvek to skúšal, nešlo mu to.
Jeho matka sa pokúsila ho v tom povzbudiť, aby sa ďalší deň odvážil, a on sa chytil za srdce a ... a vyšiel odvážne k obchodu. Kúpil si CD a ako vždy, dostal ho zabalené. Vzal CD a keď sa ona nepozerala, rýchlo jej nechal na pulte lístok s jeho telefónnym číslom a vybehol z obchodu von. Cŕŕŕn!!! Matka zobrala slúchadlo:
" Áno?" bola to ona, pýtala s ana neho, matka začala úplne zničená plakať a povedala"
" Ty to nevieš?" ... Včera zomrel." Bolo príliš dlhé ticho, až na plač matky, ktorý sa ozýval v slúchadle. Neskôr vstúpila matka do izby svojho syna, aby si ho pripomenula. Rozhodla sa začať s triedením jeho vecí. Otvorila šuflík a na jej prekvapenie zbadala hŕbu zabalených CD.
Jedno z nich otvorila a našla tam lístok. Bolo na ňom napísané: " Ahoj!!! Si fakt milý, chcel by si si niekedy so mnou vyjsť von? Mám ťa rada ... Sofia." S hlasitou emóciou otvorila matka ešte jedno CD a i z toho vypadol papierik, a aj na všetkých ostatných stálo to isté.
Z toho vyplýva ponaučenie: Takýto je život ... nečakaj príliš dlho, kým niekomu povieš, čo cítiš. Povedz to ešte dnes. 

Zajtra už môže byť neskoro.